26_20231013_115445.jpg
77_20240613_122435.jpg

Rozhovor s odchádzajúcim trénerom Štefanom Rajčanom

Po dlhých rokoch pôsobenia v našom klube končí na trénerskej lavičke Štefan Rajčan. Pišta, ako ho všetci v klube volajú začal v Harvarde najskôr v pozícii brankára. Neskôr sa rozhodol venovať trénerskej činnosti a za svoje pôsobenie v klube vystriedal všetky kategórie. Okrem trénovania mládežníckych kategórii si prešiel aj trénovaním mužov, či ako asistent trénera pôsobil aj pri tíme žien. Ku koncu tejto sezóny nadišiel čas, kedy jeho trénerské kroky povedú do iného prostredia. My vám prinášame rozhovor o tom, čo je za jeho odchodom, s akými pocitmi sa s klubom lúči a na čo bude spomínať.

Už nejakú dobu je známe, že po konci aktuálnej sezóny tvoje trénerské kroky povedú po dlhých rokoch do iného klubu. Vieš nám na úvod povedať trochu viac? Aké sú dôvody tvojho odchodu?
Áno, je to pravda. Po dlhých 14 rokoch opúšťam svoj materský klub. Jeden z najhlavnejších dôvodov je môj súkromný život a presťahovanie sa do iného mesta. Druhým dôvodom je aj posun v trénerskej kariére. Dostal som veľmi dobrú ponuku na ktorú je ťažké povedať nie. Je to pre mňa nová výzva a po tých rokoch asi aj potrebná.

Keď sa pozrieme do minulosti, ako hodnotíš tvoje celkové trénerské pôsobenie v klube?
Môžem hodnotiť len pozitívne. Ja som bol v klube šťastný, robili sme to od srdca a klub sme brali ako svoje dieťa. Takže všetok ten čas, ktorý sme obetovali pre klub bol hlavne z hľadiska citu ku klubu a odhodlania posunúť sa a niečo dokázať. Boli to roky, mesiace a hodiny driny, ktoré sme strávili v halách a na cestách po Slovensku, no stáli za to. Myslím, že za tie roky sme spravili úžasne výsledky a z malého klubu sa stal jeden z klubov, ktorý je viditeľný v celoslovenskom merítku, či už v dievčenskej alebo chlapčenskej zložke.

S akými pocitmi sa s klubom lúčiš?
Pravdupovediac pred posledným ligovým zápasom a počas neho na Majstrovstvách Slovenska st. žiakov by ste so mnou veľa nenahovorili. Všetko sa mi vynáralo v pamäti. Bolo to pre mňa veľmi emotívne. Navyše aj tím odohral veľmi dobrý turnaj. Lúči sa ťažko. Naozaj som tu prežil pomaly polku môjho života. Keď budem v Partizánskom určite rád prídem na tréningy. Taktiež ak bude treba a bude sa dať, rád pomôžem.

Čo ti klub dal či už do tvojho osobného alebo športového života?
Klub ako sám mi dal veľmi veľa. V začiatkoch to tiež bolo pre mňa niečo nové, no keďže som od 5 rokoch športoval, rýchlo som sa priučil. Spolupráca, ktorá bola v klube nás ťahala všetkých dopredu. Veľkú rolu pri mne zohral Dušan s ktorým som bol takmer stále v hale a začali sme sa dosť točiť okolo každej kategórie. Aj keď to bolo dosť náročné, postupne to prinieslo aj úspechy. Spolupráca s Dušanom pre mňa znamenala veľmi veľa. Časom sme sa dostali k reprezentačným výberom, potom k juniorskej a seniorskej reprezentácii žien a nakoniec sme vyhrali aj ženský titul majstra Slovenska. Dopĺňali sme sa a boli sme super dvojica. Vedeli sme poradiť jeden druhému a vedeli sme reagovať na dané situácie. Som šťastný, že som mohol byť po jeho boku. Keby to bolo také jednoduché a šlo by to, beriem ho so sebou. (smiech)

Čo považuješ za najväčší úspech na trénerskom poste v klube?
Tak u mňa je to hlavne minuloročný titul v mladších žiakoch, keďže sme vyhrali medzi slovenskou florbalovou elitou s prehľadom a bez jediného zaváhania. V chlapčenskej zložke je to troška rýchlejšie a tvrdšie. Ten florbal je trochu iný ako dievčenský a je tam omnoho väčšia konkurencia keďže tých klubov, ktoré na Slovensku hrajú ligu je okolo 50 kdežto pri dievčenských kategóriách je to okolo 6 - 10 klubov. Určite ma však veľmi teší aj ženský extraligový titul. Bol to úžasný pocit vidieť, ako baby uverili tomu, že to dokážu vyhrať. Všetko bolo v hlavách správne nastavené a tie zápasy odohrali naplno. Do konca života budem mať tento titul spojený s vypredanou domácou halou, emóciami a radosťou. Bola to dobre odvedená práca či už od hráčok alebo aj od nás trénerov. Takisto aj postup Harvardu do extraligy mužov bol pre mňa ako brankára úspechom. Vtedy bol ešte florbal v plienkach. Boli sme silná partia, ktorá ukázala, že vie ťahať za jeden povraz.

Sú veci za ktorými si sa spätne obhliadol a vyhodnotil, že by si ich už neskôr spravil inak?
Asi ani nie. Čo sa týka trénovania všetko chcelo svoj čas. Tak ako dospieval florbal na Slovensku, tak som dospieval aj ja. Rôzne semináre, skúsenosti zo zápasov, pôsobenie pri reprezentácii, emócie a zážitky ma dokázali nejako vyformovať a som za to rád.

Počas rokov ktoré si v Harvarde pôsobil ako brankár alebo tréner máš určite veľa spomienok. Vedel by si však vypichnúť tie, ktoré sa do tvoje pamäte vryli najviac?
Samozrejme naše úplné začiatky a postup z 2. ligy do 1. ligy a následne hneď do extraligy v priebehu dvoch rokov. Skvelé boli aj turnaje, ktorých som sa zúčastňoval či už ako hráč alebo ako tréner - v Amsterdame, turnaj s deťmi v Liberci a v Prahe. Taktiež na všetky medailové záverečné turnaje s mládežou mám krásne spomienky a bolo ich veru veľa. Tiež ako som už spomínal aj postup žien do extraligy a hneď na to samotný titul v extralige. Do pamäti sa mi toho vrylo naozaj veľa a nemuseli to byť len úspechy, ale hlavne zážitky ktoré som zažil. Doteraz si pamätám chatu v Námestove s mužmi Harvardu. Na výjazde sme v ťažkej sezóne museli vyhrať obidva zápasy a podarilo sa nám to. V kuchyni som varil s Peťom Ivankom a mladí hrali Xbox. Spomínam si aj na Majstrovstvá Slovenska ml. žiakov, kde sa nás báli chlapčenské tímy, lebo sme mali v tíme skvelú Lenku Červenú, Nikol Drábekovú a Sophiu Dobišovú doplnené šikovnými chalanmi.

Za dlhé roky si v klube prišiel do kontaktu s mnohými ľuďmi, hráčmi, hráčkami, fanúšikmi a podporovateľmi. Je niečo čo by si im chcel na záver odkázať?
Chcel by som veľmi pekne poďakovať každému jednému hráčovi a hráčke, ktorých som spoznal a trénoval za spoločnú spoluprácu a zážitky ktoré som s nimi zažil. Boli aj ťažké dni, no tie vystriedali vždy tie krásne. Viem, že som bol ako tréner dosť prísny, no mal som rád 100% nasadenie a koncentráciu. S každým sme si vytvorili veľmi pekný vzťah a dôveru, a to bolo jedným z úspechov. Veľmi ťažko sa mi lúči, no viem, že v klube je veľa šikovných a nádejných mladých hráčov, ktorí keď nepoľavia a budú makať, čoskoro dosiahnu skvelé výsledky. Poďakovanie patrí aj môjmu dlhoročnému asistentovi Tonkovi, ktorý bol mojou nenahraditeľnou súčasťou. Ďakujem všetkým rodičom za podporu počas tých dlhých rokov. Vytvárali ste nám skvelú atmosféru. Hlavne sa však chcem poďakovať klubu a ľuďom čo okolo klubu robia, za to že ma podporovali počas celého môjho pôsobenia a vytvárali mi výborne podmienky na trénovanie. Bolo mi cťou byť v tomto klube, či už ako trénerovi alebo ako súčasť tejto športovej rodiny. Posledné ďakujem patrí Dušanovi. Vážim si spoluprácu a čas s tebou. Lúčim sa, no tento klub je aj naďalej v mojom srdci a ďalej budem jeho fanúšikom a podporovateľom.

My Pištovi ďakujeme za úprimný rozhovor a taktiež za všetku prácu, ktorú pre klub odviedol či už v pozícii hráča alebo trénera. V jeho budúcom pôsobisku mu budeme držať palce. Oficiálna rozlúčka nášho klubu s Pištom bude v rámci podujatia Harvard Family Day, ktorý sa uskutoční 30.6.2024 od 13:00 na Salaši v Partizánskom. Všetci hráči a podporovatelia nášho klubu sú vítaní.