Lenka, na úvod – aké pocity v tebe prevládali počas MSR junioriek, keď si vedela, že hráš posledné zápasy za Harvard a po rokoch sa lúčiš s našim klubom?

"Bolo to veľmi emotívne. Už pred samotným turnajom som si uvedomovala, že sú to moje posledné zápasy v drese Harvarda, a snažila som sa každú chvíľu naplno precítiť. Bolo tam veľa spomienok, emócií a vďačnosti. Tento klub mi dal strašne veľa – nielen po športovej stránke, ale aj ľudskej. Vyrastala som tu, našla si priateľstvá na celý život a naučila sa veci, ktoré mi budú pomáhať aj mimo športu. S každým zápasom som to prežívala intenzívnejšie, no zároveň som si želala, aby sme to zakončili najlepším výkonom ako tím. Rozlúčka nebola ľahká, ale som hrdá, že som mohla byť súčasťou tohto klubu tak dlho."

Pamätáš si ešte na svoje začiatky v klube? Cítila si už vtedy že florbal ti prirastie k srdcu a výrazne ovplyvní tvoj život?

"Áno, na svoje začiatky si pamätám veľmi dobre. Bola som ešte malá a ani som netušila, do čoho presne idem. Florbal som si však veľmi rýchlo zamilovala hlavne vďaka skvelej partii dievčat, trénerom a celkovej atmosfére v klube. Vtedy som ešte asi úplne nechápala, aký veľký vplyv bude mať tento šport na môj život, ale cítila som, že som na správnom mieste. Postupne sa z toho stala vášeň, ktorá ma formovala nielen ako hráčku, ale aj ako človeka."

S kapitánskou páskou na ruke išla svojim spoluhráčkam príkladom už od najnižších kategórii. Zdroj foto: archív FBK Harvard Partizánske

Ako by si opísala atmosféru v klube počas rokov, ktoré si tu strávila?

"Atmosféra v klube bola počas všetkých rokov výnimočná. Vždy tu panovala podpora a férovosť či už medzi hráčkami, trénermi alebo ľuďmi v zákulisí. Pre mňa to nebolo len o florbale, ale hlavne o ľuďoch, ktorí vytvárali skutočne rodinné prostredie. Vedela som, že sa môžem spoľahnúť na svoj tím v akomkoľvek smere a to je niečo, čo si nesmierne vážim."

Postupne si sa vypracovala na líderku tímu žien. Ako vnímaš svoj vývoj v klube? Ktoré momenty boli pre teba najzásadnejšie?

"Keď sa obzriem späť, vidím veľký kus cesty, ktorú som v klube prešla od dievčatka v mladších kategóriách až po rolu líderky v ženskom tíme. Nebola to vždy jednoduchá cesta, ale práve vďaka nej som dospela ako športovkyňa aj ako človek. Za najzásadnejšie momenty považujem prvý zápas za ženy, keď som si uvedomila, že už nie som len ‚mladá nádej, ale rovnocenná súčasť tímu. Ďalším silným momentom bolo, keď som dostala dôveru byť kapitánkou to bola pre mňa obrovská zodpovednosť. A samozrejme, nezabudnem na všetky ťažké tréningy, výhry, prehry a spoločné chvíle, ktoré nás posúvali ďalej. Ten vývoj bol prirodzený, no bez podpory klubu, trénera a tímu by som sa tam určite nedostala."

V klube si dosiahla množstvo úspechov – tímových ale aj osobných. Ktoré z nich si najviac vážiš? Máš nejaké momenty na ktoré si obzvlášť hrdá?

"Každý jeden úspech si vážim, ale najviac mi vždy záležalo na tých tímových. Spolu vybojované medaily, najmä tie z majstrovstiev Slovenska, majú pre mňa veľkú hodnotu, pretože za nimi bola tvrdá práca celého tímu. Obzvlášť hrdá som na sezónu, keď sme sa ako tím zomkli, napriek ťažším obdobiam, a podarilo sa nám prebojovať medzi najlepších. Samozrejme nikdy nezabudnem na zisk titulu. Z osobných ocenení si vážim napríklad, že som bola pozvaná už tretí krát na Galavečer florbalových osobností. Ale najcennejšie sú pre mňa aj tak tie malé momenty, keď vidím, ako sa tím posúva, ako mladšie hráčky rastú a ako sa navzájom ťaháme dopredu. To sú veci, ktoré zostanú v srdci navždy."

Galavečer florbalových osobností sezóny 2024/2025 na ktorom si Lenka prevzala ocenenia za najproduktívnejšiu hráčku Hyundai extraligy žien a za najlepšiu slovenskú juniorku. Zdroj foto: Michal Tarabik | Floorball Frames

Klub ťa vníma ako ikonu a vzor pre mladé hráčky. Cítila si túto zodpovednosť aj počas svojej kariéry? Ako si sa s ňou vyrovnávala?

"Priznám sa, že na začiatku som si túto rolu ani neuvedomovala. Postupne, keď som začala hrať v ženskom tíme, som začala vnímať, že mladšie dievčatá ma sledujú, pýtajú sa, berú si príklad a vtedy som pocítila určitú zodpovednosť. Chcela som ísť príkladom nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Vždy som sa snažila byť prístupná, povzbudiť mladšie hráčky a ukázať im, že s pokorou a tvrdou prácou sa dá veľa dosiahnuť. Nie vždy to bolo ľahké, ale brala som to ako súčasť mojej úlohy v tíme. A pravdou je, že aj mňa posúvalo vedomie, že môžem niekoho inšpirovať, a motivovalo ma to byť lepšou hráčkou aj človekom."

Posledný rok pôsobenia v klube si bola aj trénerkou našich prípravkárov. Čo ti práca s mladými hráčmi dávala a ako si k tomu pristupovala?

"Byť trénerkou prípravkárov bola pre mňa úplne nová a krásna skúsenosť. Práca s deťmi mi dávala veľa radosti, ale aj iný pohľad na florbal cez ich nadšenie, úprimnosť a chuť sa učiť. Pristupovala som k tomu zodpovedne, ale zároveň s ľahkosťou. Snažila som sa vytvárať prostredie, kde sa cítia dobre, kde sa neboja robiť chyby a kde florbal vnímajú ako zábavu. Každý malý pokrok, každé rozžiarené oči po góle alebo vydarenom cvičení mi pripomínali, prečo som si tento šport kedysi zamilovala aj ja. A zároveň som si ešte viac uvedomila, aký dôležitý je dobrý prístup trénera, pretože práve v týchto začiatkoch sa formuje láska k športu."

Lenka v pozícii trénerky. Zdroj foto: Michal Tarabik | Floorball Frames

Určite si počas rokov zažila mnoho silných zážitkov – je nejaký moment, na ktorý nikdy nezabudneš?

"Tých silných momentov bolo naozaj veľa, ale jeden z najvýraznejších v mojej kariére bol určite postup do najvyššej ligy a potom hneď v ďalšej sezóne zisk majstrovského titulu. Už samotný postup bol obrovským úspechom a pre celý tím neuveriteľnou odmenou za mesiace tvrdej práce a obety. Pamätám si ten pocit, keď sme to dokázali, že ideme medzi elitu, a všetky sme boli plné eufórie aj rešpektu z toho, čo nás čaká. No ešte silnejší moment prišiel o rok neskôr, keď sme ako nováčik ligy dokázali všetkým, že tam patríme. Zisk titulu v najvyššej lige bol ako splnený sen. Ten záverečný hvizd, slzy šťastia, objatia spoluhráčok a vedomie, že sme to vybojovali spolu… na to nikdy nezabudnem. Bol to vrchol, ktorý ma utvrdil v tom, aký silný tím sme boli."

Piaty finálový zápasy Hyundai extraligy žien sezóny 2022/2023. Zdroj Foto: Timotej Klenovič | FHS

Ako by si opísala tímovú atmosféru a celkovo ľudí v klube? Čo pre teba znamenali?

"Atmosféra v klube bola vždy oveľa viac než len o hre. Bolo to miesto, kde sme si navzájom verili, podporovali sa v dobrých aj ťažkých chvíľach a tvorili sme skutočnú rodinu. Táto jedinečná energia a vzájomná dôvera nám pomáhali prekonávať prekážky a dosahovať ciele, ktoré by samé o sebe boli nemožné. Klub mi dal domov, kam sa vždy rada vraciam v spomienkach aj v srdci."

Čo si podľa teba najviac odnášaš z pôsobenia v tomto klube – nielen po florbalovej stránke, ale aj ako človek?

"Z pôsobenia v klube si odnášam oveľa viac než len florbalové skúsenosti. Naučila som sa tu, čo znamená tímová práca, zodpovednosť a vytrvalosť a hodnoty, ktoré využívam aj mimo ihriska. Klub ma formoval ako človeka, učil ma rešpektu, pokore, ale aj k tomu, ako viesť a podporovať ostatných. Vďaka ľuďom, s ktorými som tu spolupracovala, som pochopila, že úspech nie je len o individuálnych výkonoch, ale o spoločenstve, ktoré si navzájom pomáha rásť. To všetko si odnášam ako cenný základ pre ďalšie životné etapy."

Radosť po vstrelenom góle v poslednej sezóne. Zdroj foto: Michal Tarabik | Floorball Frames

A napokon – čo by si odkázala klubu, spoluhráčkam, trénerom, fanúšikom a všetkým, ktorí ťa roky podporovali?

"Chcem všetkým v klube, spoluhráčkam, trénerom aj fanúšikom úprimne poďakovať za všetku podporu počas tých rokov. Bez vás by táto cesta nebola taká výnimočná. Bolo skvelé rásť spolu, učiť sa, vyhrávať aj prehrávať. Vďaka vám som si mohla užiť florbal naplno a odnášam si z toho veľa skúseností aj priateľstiev, ktoré si veľmi vážim. Prajem klubu veľa ďalších úspechov a teším sa, že budem môcť sledovať, kam sa posunie ďalej. Verím tomu že aj na tribúne."

My Lenke ďakujeme za rozsiahly rozhovor a držíme jej palce v ďalšej florbalovej kariére. 

Lenka po poslednom zápase v drese žien FBK Harvard Partizánske. Zdroj foto: Petra Ďuráčiová