Tamča, keď si spomenieš na svoje úplné začiatky s florbalom v Partizánskom, čo sa ti ako prvé vybaví z čias, keď si s týmto športom len začínala?

Ako prvé si vždy spomeniem na turnaje, ktoré sme hrávali ešte v mladších kategóriách, či už v Stupave alebo na majstrovstvách Slovenska. Spájam si s nimi veľa zážitkov, zábavy. Pamätám si napríklad, ako sme ešte prespávali v školských triedach na nafukovacích matracoch alebo na môj prvý štart za ženy na Slovenskom pohári, keď som mala možno 11 alebo 12 rokov.

Prešla si si tu všetkými fázami – od mládežníckych kategórií až po pozíciu kapitánky a stabilnej opory ženského tímu. Ako sa za tie roky vyvíjal tvoj vzťah k florbalu?

Zo začiatku som florbal brala skôr ako zábavu a spôsob, ako vyplniť voľný čas, keď som práve nehrala hokej. Postupne som sa k nemu ale začala prikláňať čoraz viac a stále ma bavil. Nakoniec som si ho obľúbila natoľko, že si už dnes neviem predstaviť, že by som tento šport nerobila. Za tie roky sa postupne stal veľkou súčasťou môjho života.

(pozn.: Tamara Dobošová na fotke v spodnom rade vľavo)

Nosiť kapitánsku pásku prináša zodpovednosť aj tlak na ihrisku a v šatni. Ako si sa s touto úlohou počas rokov zžila?

Zo začiatku to pre mňa bola veľká úloha a zodpovednosť a určite som cítila aj väčší tlak. Postupom času som si na túto rolu v tíme zvykla. Snažila som sa byť oporou a vedieť tím podržať, povzbudiť, byť tam pre spoluhráčky, keď to potrebovali. Časom sa to pre mňa stalo úplne prirodzenou súčasťou fungovania v tíme.

Ktoré momenty alebo zápasy z tvojho pôsobenia v Harvarde ti v pamäti utkvel najviac – či už pre obrovskú radosť, alebo pre ťažký moment, ktorým ste si ako tím prešli?

Ťažko vybrať jeden konkrétny zápas, pretože za tie roky ich bolo naozaj veľa, ale na jeden moment určite nezabudnem, a to je práve sezóna, keď sme vyhrali titul. Práve tie emócie po zápase boli niečo, čo si človek zapamätá. Samozrejme, boli aj ťažké prehry, keď sme boli veľmi blízko k veľkému úspechu, ale aj takéto veci posúvajú tím vpred.  

Florbal nie je len o zápasoch, ale hlavne o stovkách hodín v hale. Na čo z tej každodennej rutiny a partie ľudí budeš v dobrom spomínať?

Najviac asi na tých ľudí a všetky spoločné chvíle strávené na ihrisku alebo mimo ihriska. Či už to boli tréningy, cestovanie na zápasy alebo spoločné aktivity. Práve z toho sa za tie roky vytvorili tie pekné spomienky.  

V minulej sezóne sa ti podarilo ovládnuť tabuľku produktivity celej extraligy. Čo v tebe rezonovalo, keď ti to došlo?

Bol to určite veľmi príjemný pocit a zároveň aj taká odmena za všetku tú prácu, keď som sa vrátila po tom zranení. Úprimne, počas sezóny som sa na tabuľku produktivity až tak nesústredila a skôr som sa snažila pomáhať tímu a sústrediť sa na jednotlivé zápasy. O to viac ma potom potešilo, keď som to potom zistila. 

Boli obdobia, kedy ti florbal nedával to, čo si chcela, alebo to fyzicky a psychicky bolelo? Vieme, že si si prešla náročným zranením. Ako si zvládla toto obdobie?

Určite áno. To zranenie bolo jedno z najťažších období, pretože keď je človek zvyknutý stále niečo robiť a zrazu nemôže, tak to potom naruší aj jeho psychiku. No ale snažila som sa to brať ako súčasť športu a sústrediť sa na to, aby som sa čo najlepšie dala dokopy. Pomáhalo mi aj to, že som vedela, že sa chcem vrátiť späť na ihrisko a pokračovať ďalej.

Čo pre teba osobne znamená fakt, že celá tvoja doterajšia florbalová kariéra bola spojená práve s Harvardom?

Znamená to pre mňa naozaj veľa. V Harvarde som v podstate vyrastala a strávila som tam veľmi veľa rokov. Je to klub, ktorý mi dal množstvo skúseností, priateľstiev a nezabudnuteľných zážitkov. Preto pre mňa nebolo vôbec jednoduché túto kapitolu uzavrieť a odísť odtiaľ. Ale zato som veľmi rada a vďačná že to mohol byť práve Harvard kde som mohla po celé tie roky florbalovo vyrastať.  

Teraz ťa čaká prestup do českej extraligy. S akými pocitmi uzatváraš túto kapitolu a čo od nového pôsobenia v Česku najviac očakávaš?

Zo začiatku som mala také zmiešané pocity. Na jednej strane sa veľmi teším na novú výzvu, nové prostredie a nové skúsenosti, ale na druhej strane mi bolo ľúto opúšťať klub, v ktorom som strávila takmer celú svoju kariéru. Od pôsobenia v Česku očakávam hlavne to, že sa budem ďalej zlepšovať, získam nové skúsenosti a posuniem sa zase o krok ďalej aj ako hráčka, ale aj ako človek. 

Aké myšlienky v tebe prevládajú, keď si predstavíš, že najbližšiu sezónu už vybehneš na ihrisko v inom drese, a čo by si chcela odkázať ľuďom a fanúšikom, ktorí ťa po celé roky podporovali?

Je to zvláštny pocit, pretože som si dlho nevedela predstaviť, že raz budem hrať v inom drese. Zároveň sa ale veľmi teším na to, čo ma čaká a beriem to ako ďalšiu etapu môjho florbalového života. Ľuďom a fanúšikom, ktorí ma počas všetkých tých rokov podporovali, by som chcela hlavne povedať jedno veľké ĎAKUJEM. Za podporu, povzbudzovanie, ale aj za všetky spoločné chvíle. Bez nich by táto cesta určite nebola taká, aká bola, a vždy budem na ňu veľmi rada spomínať.

Tamči ďakujeme za rozhovor, z ktorého idú emócie, ako sme v jej podaní zvyknutí. V Česku jej týmto chceme zaželať, aby prestup naplnil všetko to, čo si od neho sľubuje a očakáva a bude i naďalej florbalovo rásť. Za roky pôsobenia v našom drese si zaslúži pochvalu a veľké poďakovanie. Veríme, že toto nie je definitívne zbohom a naše cesty sa v budúcnosti pretnú opäť.