Prvé vyjadrenie nám poskytla kapitánka Tamara Dobošová, úspešná trojbojárka. Tej sa za rok podaril husársky kúsok, keď uspela na troch športových frontoch: v júni 2022 získala bronz na MS v hokejbale, začiatkom apríla pridala zlatú medailu v hokejovej extralige za MHK-Martin a o dva týždne zavŕšila medailovú žatvu aj ziskom florbalového titulu.

Práve titul v rodnom meste je vždy niečím výnimočným pre športovca a pre „Tamču“   to nebolo inak: „Je to pre mňa výnimočný pocit a popravde, stále ho ešte spracovávam. Som veľmi rada, že sa nám podarilo vyhrať titul doma pred úžasným publikom. Na takéto veci sa len tak ľahko nezabudne. V hokeji v Partizánskom sa mi takýto úspech nepodaril. Keby tu bol ženský tím, tak by tam nejaká šanca tiež isto bola (smiech).“

Za zlomový bod resp. zápas, ktorý naštartoval celé družstvo za titulom, označila Tamara prvý semifinálový duel s Pruským. Vo vyjadreniach práve túto sériu aj väčšina dievčat považovalo za najdôležitejšiu, pretože ich hlavne mentálne nasmerovala za extraligovým prvenstvom.

Na margo toho kapitánka Harvardu uviedla: „Prvou výhrou nad Pruským sme zistili, že dokážeme hrať proti každému bez ohľadu na to, aký je súper silný. Vždy som sa snažila baby nejako namotivovať a povzbudiť ich či už na striedačke, alebo v šatni. Všetky sme si uvedomili, že ak budeme hrať so srdiečkom ako tím a podporovať jedna druhú, tak to dotiahneme ďaleko. To sa ukázalo práve v tejto sérii, keď sme dokázali otočiť zápasy.“

Tamara sa ešte vyjadrila k progresu družstva, ktoré sa za rok vyšvihlo z prvej ligy až na vrchol extraligy: „Minuloročný tím sme posilnili o viaceré skúsené hráčky, čo nám tiež dosť pomohlo. Cesta to bola veľmi náročná, ale spoločne sme sa prebojovali cez všetky prekážky. Hlavne play off bolo pre nás riadnou previerkou. Vidno, že za celú sezónu sme spravili veľký progres v znalosti herného systému a to vďaka trénerom, ktorí nám ho stále tlačili pod kožu a ku každému tréningu či zápasu pristupovali veľmi zodpovedne. Hoci niektoré hráčky ku koncu sezóny už nezasiahli do zápasu, predsa som veľmi rada, že boli stále s nami a podporovali tímového ducha, pretože aj oni majú veľkú zásluhu na úspešnej sezóne. Ako tím sme sa posunuli vpred a verím, že to tak bude pokračovať aj naďalej.“

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

V kolektívnych športoch si niektoré hráčky počas hry rozumejú, ako keby boli „dvojičky.“ Také máme aj v Harvarde. Na palubovke sa vidia priam naslepo, dokážu predvídať herné kroky tej druhej, keď jedna z nich vymyslí akciu, druhá ju úspešne dotiahne a naopak . Komentátori zápasov ich počas priamych prenosov trefne nazývajú ako „nezastaviteľné duo“. Sú nimi Tamara a najproduktívnejšia hráčka (86 b.) a súčasne najlepšia nahrávačka (48 as.) ligy Lenka Červená. Aj preto bola Lenka Na Galavečeri florbalových osobností sezóny 22/23 v sobotu 17. júna ocenená ako najlepšia hráčka a zároveň juniorka ženskej florbalovej extraligy. Podobne ako Tamara sa aj Lenka úspešne venuje ďalšiemu športu – futbalu.

„Začiatok sezóny sme začali výborne. Po prvých odohratých zápasoch sme zistili, že každý súper sa dá zdolať, ak spolu zapracujeme na nedostatkoch. Zápasy nás postupne posúvali vpred, čo sa nám  podarilo  zúročiť  aj v podobe vyššieho sebavedomia v hre,“ výstižne uviedla Lenka Červená. 

Foto: Petra Ďuráčiová

Už od začiatku sezóny do prvej údernej formácie skvele zapadla jedna z nových hráčok. Michaela Vršková prišla do Harvardu na striedavý štart z Capitolu Bratislava. U nás v Partizánskom zužitkovala svoje bohaté skúsenosti a do svojej zbierky pridala už štvrté extraligové zlato a so 46-timi gólmi sa stala aj najlepšou strelkyňou ligy. V minulosti si šesť rokov obliekala aj najcennejší dres a bola členkou juniorskej a ženskej reprezentácie. 

Okrem florbalu sa Miška venuje aj hokejbalu, kde sa spolu s Tamarou tešili z bronzu na spomínaných MS v Kanade. A práve to zohralo dôležitú úlohu v jej príchode do klubu: „Po sezóne 21/22, v ktorej sa nám s Capitolom nepodarilo postúpiť do extraligy, vo mne aj naďalej zostal pocit, že chcem hrať najvyššiu ligu a verila som, že aj herne mám stále na to. Na druhej strane som, ale nechcela opustiť spoluhráčky v Capitole, a preto som sa rozhodla pre striedavý štart. S ponukou sa mi ozvali nejaké kluby a niektoré som ja sama oslovila. No môj prestup do Partizánskeho sa nakoniec „upiekol” inak. Na MS v hokejbale sme raz v rámci osláv s Tamčou Dobošovou srandovali a tá mi úsmevne povedala, že nech idem hrať florbal za nich (pozn. za Harvard). A nakoniec som šla (úsmev).“

„Úprimne, prvý tréning a zápas bol pre mňa stresujúci. Nič som nechcela pokaziť a túžila som sa ukázať v dobrom svetle. Navyše som bola zvedavá na nové spoluhráčky. Poznala som len Tamču a Radku Mládenkovú a z videnia ešte Lindu Detkovú. Herné očakávania som nemala. Jasné, že chcete vyhrať, ale úplne som ani nevedela, čo ma čaká. Posledné extraligové kluby, kde som hrala, nedosahovali na vyššie priečky a do nového tímu som išla hrať s tým, že podám maximum, aké zvládnem. Celkom to bol šialený nápad (smiech). V podstate vám to zabije každý víkend, stále hráte zápasy a niekam sa presúvate. A ak chodíte do práce a máte aj iné záľuby, máte toho fakt dosť...“, uviedla Michaela Vršková.

Miška okrem rýchlej a presnej strely vyniká v predbránkovom priestore, kde sa cíti ako „ryba vo vode“ , vďaka čomu strelila množstvo gólov. V ďalších riadkoch sa bližšie rozhovorila o priebehu sezóny: „Postupne ako sa rozbehli zápasy, som nadobudla pocit, že reálne máme na umiestnenie niekde v strede tabuľky, ba možno aj o kus vyššie. Po vzájomných zápasoch s Pruským, Nemšovou a Spišskou som veľmi nemala veľké oči a čakala som, že budeme tak na cca 4. / 5. priečke. No keď sme zistili, že nám to celkom klape, postupne sme si dali za cieľ 3. miesto, aby sme mali ľahší štart v play off, čo sa nakoniec podarilo výhrou nad Nemšovou v závere nadstavby. Vtedy som začala veriť aj v medailu. Do semifinále sme dostali Pruské a tu mi „vyskočil taký varovný prst“, že toto asi nebude úplne ľahké, ak vôbec... . Keď sme však vyhrali prvý zápas, mysľou mi prebleslo, že sa to dá. Veľmi sme sa zomkli a všetci sme chceli. Nakoniec to vyšlo a konečne sme nad nimi vyhrali. Vtedy som si povedala, že už aj to finále musíme dať. Čo sa týka môjho streleckého úspechu, občas niekto niečo hovoril, no základnú časť som až tak nevnímala a neriešila a nedávala som tomu nejaké veľké ambície. Ale prišlo play off a naša / moja forma začala gradovať. A po zápasoch s Pruským som sa už viezla na úžasnej vlne s mojimi babami a trénermi, ktorým veľmi vďačím aj za tento môj úspech. Hoci si hráč veľa veci v dueloch sám vypracuje, predsa veľká časť môjho úspechu patrí tým, ktorí ma v nejakej gólovej šanci videli a nahrali mi a tiež ľuďom, ktorí mi túto možnosť dali“, povedala ligová  kanonierka, ktorá bola na Galavečeri ocenená ako strelecká kráľovná.

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

Odchovankyňa Topoľčian Linda Detková má za sebou druhú sezónu v Harvarde a opäť úspešnú. K minuloročnému titulu v 1. lige a následnom postupe do najvyššej ligy, tento rok dosiahla vytúžený extraligový piedestál. V sezóne 2014/2015 už hrala finále za Nitru, no bez zlatého lesku. Následne kvôli štúdiu odišla do Česka, kde päť rokov hrávala za klub Bulldogs Brno. S týmto tímom tiež postúpila do extraligy a zahrala si aj v nej. Po návrate na Slovensko prikývla na ponuku Harvardu, aby ako jedna z líderiek tímu zužitkovala svoje bohaté skúsenosti

Linda vyniká hlavne svojou bojovnosť a perfektným pokrytím si loptičky. Zvláda množstvo súboj, čím dokáže udržať hru v útoku a keď treba, je platná aj v obrannej činnosti. Žiadna loptička nie je pre ňu stratená. Vďaka jej nenahraditeľnej „čiernej práci“ dokázali dievčatá streliť dôležité a rozhodujúce góly. A keď treba, vie aj sama skórovať. Preto ju tréneri môžu zaradiť do hociktorej formácie.

O svojej najúspešnejšej sezóne Linda povedala: „Ako tím sme urobili veľký pokrok. Mladé dievčatá sa minulý rok v prvej lige viacej vyhrali, získali potrebný kľud i sebavedomie na hokejkách, a tak v mladom veku florbalovo viacej dozreli. Pochopili systém hry a to, že už to nemôžu brať len ako nejaký krúžok či voľnočasovú aktivitu. Aj atmosféra v kabíne bola dobrá a celá skladačka do seba presne zapadla. A vždy, keď sme tomu podriadili viac a viac, tak sme poskočili o stupienok vyššie, až sme spolu dokráčali na ten najvyšší.“

Foto: Flickr účet SZFB

V neďalekých Topoľčanoch zostaneme aj v ďalších riadkoch, keď početnú enklávu dievčat  z tohto mesta dopĺňajú aj iné hráčky. Najskôr spoločne spomenieme dve baby, ktorých prestup do Harvardu sa „upiekol“ v rovnakom čase. 

Útočníčka Vanessa Vičanova dokáže svojou šikovnosťou a rýchlosťou strieľať dôležité góly. V útoku síce pôsobí trochu nenápadným dojmom, no udrie vtedy, keď to najviac treba. Nie nadarmo florbalovo vyrastala v Topoľčanoch, kde podobný štýl hry začal skôr rozvíjať aj legendárny hokejista Miro Šatan, alias „Tichý zabijak.“ 

Historickú sezónu takto zhodnotila: „Pred sezónou boli naše ambície udržať sa v strede tabuľky, nakoľko sme do ligy vstúpili ako nováčik. Počas sezóny sa nám podarilo poraziť tímy ako Nemšová, či Spišská Nova Ves a vtedy sme vedeli, že ak budeme hrať to, čo mame, môžeme poraziť kohokoľvek. To zmenilo naše ambície a začali sme sa zameriavať na medailu. Do semifinále play off si nás vybralo Pruské, ktoré patri k najlepším tímom na Slovensku, čo potvrdili aj svojim umiestnením po základnej časti. Bola to pre nás výzva, ktorú sme zvládli a tým aj trochu prekvapili. Finále – vrchol sezóny, sme si už nemohli nechať ujsť. Aj napriek tomu, že mame v družstve skvelé individuálne hráčky, vedeli sme, že vyhrať môžeme, iba ak budeme hrať ako tím. Oproti súperkám sme mali ešte jednu výhodu v podobe najlepších fanúšikov, ktorí boli počas celej sezóny pre nás hnacím motorom a potvrdili to vypredanou halou na poslednom rozhodujúcom dueli. Majstrovský titul je pre nás splneným snom.“

Okrem hodnotenia sezóny Vanesska ozrejmila aj svoj príchod do Harvardu, čím nám umožnila nahliadnuť do zákulisia: „Keď nás ako „ženy zrušili“ v našom klube FbO Žochár Topoľčany, niektoré z nás skončili úplné, iné išli do Nitry a ja s ďalšími troma babami sme odišli na skusy do Partizánskeho. V tom čase bolo v tíme veľa dievčat, tak sme si mysleli, že nás Dušan všetky štyri ani nevezme. No po prvom tréningu nám povedal, že nás berie všetky a prestup bol na svete.“

Hráčka nám poskytla aj túto fotografiu z prvého tréningu v Harvarde (30.10.2018)

Foto: súkromný album; zprava: Vanessa Vičanová, Alexandra Geschwandtnerová, Michaela Balátová, Viktória Melušová

V súčasnom kádri Harvardu sa okrem Vanessy nachádza ešte Michaela Balátová. Aj zvyšné dve dievčatá z fotografie, hoci už nehrávajú v klube, majú nemalý podiel na titule.  Boli súčasťou tímu, ktorý v sezóne 2018/2019 v baráži vybojoval prvú účasť Harvardu v extralige. V ďalšej sezóne si ju aj zahrali, čím pomohli k formovaniu družstva, ktoré už v tomto roku dosiahlo na ligový primát. 

Na Vanessku nielen na palubovke, ale aj v tomto článku, nadviazala už spomínaná Miška Balátová, ktorá patrí k najrýchlejším hráčkam tímu, čo potvrdila dôležitými gólmi hlavne v 3. a 4. zápase semifinálovej série.

„Do sezóny sme vstúpili ako nováčik opatrne. Mali sme realistické ambície a to udržať sa v strede tabuľky. Počas sezóny sa nám začalo herne dariť, vyhrávali sme zápasy a postupne sa naše ciele zvyšovali a chceli sme sa dostať do prvej 4-ky najlepších tímov, čo sa nám aj podarilo. Vtedy sme začali pomýšľať na možný úspech v podobe medaily. V semifinále si nás vybralo Pruské. Vedeli sme, že to budú veľmi náročné zápasy, keďže dievčatá z Pruského majú omnoho viac skúsenosti, čo potvrdili v predchádzajúcich sezónach, no aj v tejto, kedy zaznamenali v základnej časti prehru len 2x. Sériu s Pruským sme vyhrali so skóre 3:1 na zápasy a práve ten tretí, ktorý sme vyhrali 6:4, považujem za kľúčový. Každej z nás došlo, že ak budeme hrať ako tím a bojovať jedna za druhú, vieme poraziť každého. Vtedy sme už mali jasný cieľ – byť majster.“

„Finálová séria mala všetko to, čo mala mať a bol to určite pre každého nezabudnuteľný zážitok. Aj napriek tomu, že sme stratili 2-bodový náskok a hrali doma v poslednom zápase o všetko, osobne som za to rada. Posledný finálový zápas bolo niečo neskutočné. Hrať pred 1200 divákmi, ktorí vytvorili elektrizujúcu atmosféru, je niečo úžasné. Počas celého zápasu nás hnali vpred a my sme sa im chceli odvďačiť aj za celú sezónu, počas ktorej nám vždy vyjadrovali plnú podporu. Byť majster je jednoducho náš splnený sen“, uviedla hlavné okamihy sezóny Miška Balátová.

V Partizánskom už tretiu sezónu našla svoj druhý florbalový domov aj Kristína Bruchatá, ďalšia hráčka z Topoľčian, ktorá vždy odovzdá maximum pre tím. Má bojovné srdiečko, je usmievavá a dokáže pozdvihnúť náladu tak v kabíne, ako aj na striedačke. Jej úprimné a emotívne vyjadrenie hovorí samo za seba:

 „Ako prvé by som sa chcela poďakovať trénerom, mojim dievčatám a taktiež divákom za neuveriteľne perfektnú a nezabudnuteľnú sezónu. Kto by to bol povedal, že nováčik ligy  bude držať zlatú trofej nad hlavou, že? Ešte stále žijem v eufórii majstra (smiech). Každým jedným zápasom sme chceli viac a viac získať, ako stratiť a to sa mi začalo veľmi páčiť. Najlepším momentom bolo, keď sme dokázali zdolať Pruské. To mi otvorilo oči, že na to proste máme. A to, čo nás robilo jedinečnými, bolo, že sme sa vedeli zomknúť ako tím a vyhrať zápas za akékoľvek stavu. To sa potvrdilo aj cez finále proti Nemšovej – Jeden za všetkých a všetci za jedného! Nakoniec som veľmi rada, že sa séria presunula späť do Partizánskeho a my sme mohli titul oslavovať doma s celou našou florbalovou rodinou. A nakoniec už len dodám - JOOOOOOOO, SME MAJSTRI, JOOOO!!!“, euforicky a radostne  uviedla naša Kika.

Foto: Timotej Klenovič

Viktória Tarčáková, mladá a talentovaná športovkyňa z Ludaníc, sa okrem florbalu venuje súťažne aj tancovaniu za Donaldgym - Gymnastický oddiel Ludanice, v ktorom má tiež podobné úspechy. V tomto roku sa v Celoslovenskom kole festivalu moderného tanca umiestnil jej oddiel na 3. mieste v kategórii Scénické tance open choreografie. V dňoch 21-23. júna 2023 sa Viky predstaví aj na Majstrovstvách Európy na Balatone v Maďarsku. Budeme jej držať palce, rovnako ako na florbalových palubovkách v Partizánskom, kde hráva už cca päť rokov.

Pre našu webovú stránku nám Viktória poskytla toto vyjadrenie k nedávno skončenej florbalovej sezóne: „Podľa mňa bola sezóna fakt krásna a úžasná. K hlavným momentom by som priradila semifinále a finále. Za zlom považujem výhru nad Pruským, po ktorej sme zistili, že fakt máme aj na titul.“

Foto: Peter Hačko

Predstavenie našich topoľčianskych „zlatíčok“ zakončuje ďalšia mladá nádej florbalu v Partizánskom - Chiara Liana Ducká, ktorá je už 5 rokov súčasťou mládežníckych tímov Harvardu a zároveň zbiera skúsenosti aj v ženskom tíme. 

V klube máme niekoľko mladých hráčok, ktoré sú už aj členmi ženského extraligového kádra. Hoci v niektorých dueloch, hlavne v tých ku koncu sezóny, niektoré z nich už pomenej zasiahli do zápasov, resp. čakali na svoju príležitosť na striedačke, predsa ich prítomnosť v kolektíve bola a je dôležitá. Získavajú kľúčové skúsenosti,  postupne sa zohrávajú a vyhrávajú v náročnej lige, čo určite pretavia v ďalších rokoch. Ich veľký čas ešte len príde a možno už aj v budúcej sezóne. Preto sa o rozvoj a kvalitu florbalu u nás v Partizánskom nemusíme vôbec obávať.

Chiara sa s nami podelila o jej pocity zo získania prvého titulu slovami: „Som veľmi rada, že som mohla byť súčasťou tejto sezóny. Popravde ani som nejak netušila, že by sme mohli byť majsterky. Ale keď sme vyhrali v semifinále nad Pruským, uvedomili sme si, že sme už fakt toho veľa dokázali a že zvládneme poraziť vo finále aj Nemšovú.“

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

V predstavovaní mladých hráčok budeme pokračovať aj ďalej. Odchovankyňou Harvardu je aj Lujza Utekalová. Stabilná členka družstva dorasteniek a junioriek sa v tomto roku dočkala aj premiérových gólov v extralige žien. Gólový účet si otvorila hneď v prvom kole základnej časti proti Sabinovu a druhý v predposlednom kole proti Hurikánu Bratislava. Lujza, ako sama tvrdí, je vďačná za svoje spoluhráčky, od ktorých sa môže neustále veľa učiť a florbalovo rozvíjať.

Lujza vo vyjadrení spomenula najmä kľúčový moment sezóny: „Podľa mňa zlomový bod prišiel po výhre nad Pruským, ktoré doteraz bolo pre nás najťažším súperom a vždy sme mali voči nim aj najväčší rešpekt.“

Foto: Timotej Klenovič

Aneta Mária Petríková sa už v 16-tich rokoch postupne vypracovala na stabilnú členku tímu, hlavne v play off. V prvom článku s vyjadreniami nám na jej adresu tréner Štefan Rajčan povedal: „V semifinále sme potrebovali behavé práve krídlo, ktoré dokáže loptu vyviesť, vybojovať a podržať. Šancu sme dali mladej odchovankyni Anetke, ktorá sa tejto role chopila výborne a bola jasnou voľbou aj do ďalších zápasov.“

Hráčku sme tiež požiadali o pohľad na zlomový moment sezóny. Považuje zaň sériu s Pruským, podobne ako viaceré dievčatá: „Šancu na titul som si začala uvedomovať, keď sme vyhrali semifinálovú sériu. Dovtedy sme Pruské ani raz neporazili. Neviem či aj pre ostatné baby, no pre mňa to bol veľmi silný súper.“

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

Na záver sme sa ešte spýtali, ako vnímala svoju novú rolu, ktorú jej tréneri naordinovali vo vyraďovacej časti: „Svoje zlepšenie som si nejak neuvedomovala. Stále som si myslela, že hrám rovnako, ale tréner asi videl niečo iné (smiech). Som veľmi rada, že ma tam tréner staval a mohla som si zahrať zápasy play off, hlavne posledné finálové“, uviedla Anetka.

Žiaľ, k športu už odjakživa patria aj zranenia, ktoré neobchádzajú žiaden tím. Aj v našom sa muselo pár dievčat popasovať s týmito nepríjemnosťami. Vraví sa, že ak človek prekoná ťažké chvíle a nevzdá to, stane sa silnejším. Svoje by mohli hovoriť aj tri naše florbalistky, ktoré si postupne predstavíme. Najskôr týmto dievčatám prajeme hlavne pevné zdravie a nech im florbal prináša už len samé radosti a úspechy.

Hanka Muranová pred svojim zranením odohrala skoro celú polovicu sezóny. V januári počas zápasu mládežníckej ligy utrpela zranenie kolena. Bohužiaľ, sa vtedy sezóna pre ňu skončila. Ešte v jej priebehu podstúpila operáciu a začala s rehabilitáciou. Hoci nie priamo na palubovke, predsa bola prítomná na striedačke ako morálna podpora dievčat, čím sa vo zvyšku sezóny stala ďalšou asistentkou trénera. Jej prítomnosť vlievala babám potrebné sily, aby sa nikdy nevzdávali.

Poskytla nám aj toto výstižné vyjadrenie: „ Myslím si, že sme celkovo odohrali super sezónu. Po prvom vyhratom zápase s Pruským som už jednoznačne verila, že vyhráme všetko, vrátane titulu.“

Foto: Peter Hačko

V minulej sezóne bola Sophia Dobišová kľúčovou hráčkou a vtedajšou kapitánkou, ktorá doviedla Harvard až k prvoligovému titulu. Lenže práve v poslednom finálovom zápase proti Capitolu Bratislava si nešťastne podvrtla koleno. Okrem minuloročnej baráže musela preto vynechať aj prvú tretinu tejto sezóny. Do zápasov zasiahla v závere základnej časti. Postupne sa dostávala do formy, ktorá vygradovala v piatom zápase finále, keď krásnou individuálnou akciou strelila tretí gól, čím zavŕšila zlatú cestu Harvardu.

Po pre ňu hektickom roku a zisku titulu pocítila veľkú úľavu a nadšenie, ktoré vyjadrila slovami: „Pamätám si, ako som od okolia počúvala, že bude super, keď sa umiestnime niekde v strede tabuľky, čo už bude pre nás veľký úspech. Sme pomerne mladý team a myslím si, že máme ešte veľa času na to, aby sme si titul obhájili, a to nie len raz. Sama Radka Mládenková nám vždy verila a vkladala do nás energiu a podporu. Neustále nám opakovala, že ten titul vyhráme. No a my sme to fakt dali. Počas sezóny som si často hovorila, že vždy ďalší zápas, ktorý nás čaká, nie je až tak ťažký a my ho môžeme bez problémov vyhrať. Nakoniec to tak aj bolo a myslím, že sme sezónu zvládli perfektne.“

V ďalších riadkoch Sophia spomenula, ako vnímala rozhodujúce zápasy, ktoré rozhodli o úspechu: „Základnou časťou sme prešli veľmi pekne a pomerne ľahko. Keď sa už blížilo
semifinále s Pruským, z počiatku som zostala vystrašená. Veď sú to bývalé majsterky a vie sa o nich, že majú silný a bojovný tím. Avšak prvý vyhratý zápas všetko zlomil. Vtedy som si nielen ja uvedomila, že ak budeme robiť to, čo vieme a máme natrénované, dokážeme prejsť cez kohokoľvek. Na finále s Nemšovou sme sa tešili, lebo je to družstvo, ktoré hrá pekný a rýchly florbal. Po stave 2:2 na zápasy sme naďalej boli s dievčatami plné energie a s veľkým nasadením do hry. No a posledný zápas bol úžasný a ešte viac úžasné bolo, keď zaznela posledná siréna sezóny. Pocity boli neuveriteľné. Tá podpora od fanúšikov,  rodiny a hlavne trénerov bola neskutočná. Patrí im veľká vďaka za celú sezónu, lebo bez nich by sme neboli tam, kde sme teraz.“

Na záver sa úprimne a emotívne rozhovorila o ťažkom období po zranení kolena:  „Bolo to veľmi ťažké obdobie. Slzy lietali všade, ale nakoniec sa oplatilo čakať 9 mesiacov.  Bála som sa, že sa nedostanem do takého stavu, v akom som bola pred tým. Myslím si, že pred zranením som mala pekne rozbehnutú hru. Veci sa však pre niečo dejú. Pomaly sa už do toho dostávam a mám ešte dlhú cestu pred sebou. Na záver by som chcela poďakovať za úžasnú podporu a vieru, ktorú ľudia v tejto sezóne do nás vložili.“

Foto: Peter Hačko

Celých deväť rokov doterajšej kariéry odohrala Alexandra Vaňová za Harvard. Florbal jej učaroval, odkedy sa bola pozrieť na zápas svojho bratranca. Extraligu si už vyskúšala v sezóne 2019/2020. Išlo o dobrú školu a skúsenosti z nej naplno využila v tomto ročníku. Saška je známa svojou tzv. „golfovou strelou“, ktorou dokáže prekvapiť brankárku súpera. Diváci jej presný lob mohli vidieť v prvom televíznom domácom zápase proti Nitre. Gólom vyrovnávala, čím zavelila k otočeniu duelu. Jej rozlet pribrzdilo zranenie kolena v zápase s Nemšovou pred Vianocami, ktoré sa jej ozvalo aj neskôr v semifinále.

„Sezónu sme začínali s tým, že by sme sa chceli umiestniť v prvej šestke. Prvé zápasy sa nám darilo, len s Pruským nám to nevychádzalo. No základnú časť sme prešli aj napriek tomu relatívne ľahko, keď to porovnáme s play off, a v tabuľke sme obsadili 3. miesto. Aj keď som základnú časť a prvé tri zápasy nadstavby nedohrala kvôli zraneniu kolena, verila som dievčatám a bola som stále s nimi. Ďalšie tri nadstavbové zápasy som nastúpila a bola som rada, že som dievčatám mohla pomôcť aj na palubovke.“

„Štvrťfinále sme s prehľadom zvládli so stavom série 3:0. Myslím, že toto bol ten zlom, kedy si začali postupne všetky uvedomovať našu vysokú šancu na medailu. Nasledovalo semifinále proti Pruskému. Boli to náročné zápasy, ale ukázali sme, že hráme srdcom i tímovo a dvere do finále sa nám otvorili. V našich hlavách sme už všetky uverili slovám Radky Mládenkovej, že tento rok je titul náš “,uviedla hráčka s prezývkou „Cíbik.“

Saška nám ešte uviedla, ako vnímala finálovú sériu aj vzhľadom na obnovenie jej zranenia: „Nanešťastie sa mi po semifinále ozvalo moje predchádzajúce zranenie, preto som žiaľ opäť nenastúpila na tri finálové zápasy. Avšak po treťom zápase a po vypadnutí dvoch hráčok som babám opäť chcela veľmi pomôcť, a tak som skúsila nastúpiť. No napriek mojej snahe hra Lenky Červenej je nenahraditeľná, a tak sme to nedotiahli do víťazného konca. Napriek prehre sme boli rady, že posledný zápas môžeme odohrať na domácej palubovke. Tu by som chcela vyzdvihnúť nášho šiesteho hráča na ihrisku, ktorým boli naši verní fanúšikovia. Atmosféra bola neopísateľná, elektrizujúca a mala som z nej riadne zimomriavky. Za to vám patri veľké ĎAKUJEME!!!. Aj vďaka vašej podpore sme to dotiahli do zlatého konca.“

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

Po minuloročnom striedavom štarte a veľkej spokojnosti sa rozhodla Alexandra Oškrdová, odchovankyňa Nemšovej, o trvalý prestup do nášho klubu, čím mohla nastupovať už aj za mládežnícke tímy. Je tímovou hráčkou, ktorá svoje osobné ambície dokáže poskytnúť v prospech kolektívu. No keď treba, dokáže svojou šikovnosťou aj rozhodnúť duel. Takým bol aj jej najlepší výkon sezóny v zápase proti Hurikánu Bratislava, v ktorom štyrmi gólmi vystrieľala Harvardu postup do semifinále. Pomohlo, že ju tréneri zaradili do prvej päťky, kde mala operovať v predbránkovom priestore. Fakt, že v prípade potreby tréneri dokázali robiť prekvapivé a efektívne zmeny v zostave, bol tiež faktor, ktorý vyústil až v titul.

Saška vďačne uviedla toto vyjadrenie: „Asi každá jedna z nás by povedala, že doteraz nechápe, čo sa stalo. Sezóna bola neskutočná a bolo v nej všetko, čo k nej patrí, či už to bol smiech, radosť alebo plač, neistota, sklamanie. Vždy sme ale našli riešenie a vrátili sa na tú dobrú vlnu. Zápasy boli veľmi kvalitné a dodali nám veľmi veľa nových skúsenosti. Myslím si, že sme rástli od zápasu k zápasu. Na začiatku sme mali prirodzene skromný cieľ a to bolo udržať sa v extralige. Radka Mládenková tak nejako začala opakovať každý tréning, že chce titul a že nič iné tuto sezónu neberie. My sme sa jej zo začiatku smiali, no postupne sme začali už nad tým aj premýšľať. Myslím, že zlomový bod nastal v nadstavbe, keď sme práve proti Nemšovej hrali zápas o 3. miesto v tabuľke. Vedeli sme, že je to pre nás dôležitý zápas a skvelo sme sa nastavili v hlavách a verili sme si, čo nás aj psychicky posunulo vpred. A potom ďalší zápas čo zápas nás uisťoval v tom, že môžeme dosiahnuť niečo, čo ešte nikto nedokázal.“

„Pre mňa bolo veľkou radosťou semifinále, ktoré sme proti Pruskému zvládli v pomere 3:1. Tu začal ten malý sen, že možno by sme mohli zabojovať aj o titul. TITUL - niečo, čo nemá len tak niekto a zadarmo. Po zápasoch s Pruským mi došlo, že keď už sme prežili toto, tak už snáď budeme bojovať a nenecháme si ujsť ani finále. Proti Nemšovej sme mali nahraté 2:0 a potom Nemšová zvládla dorovnať na 2:2 . Možno aj bolo cítiť v tíme nejaké sklamanie a jemnú nervozitu, ale ako ja vždy vravím, že všetko sa pre niečo deje, tak nakoniec som bola veľmi rada aj za piaty zápas, lebo sme ho mohli hrať doma s tisíckou domácich fanúšikov. O to krajšie boli oslavy. V poslednom rade by som chcela poďakovať všetkým dievčatám, obom trénerom, vedeniu klubu, rodinám trénerov i hráčok a v neposlednom rade všetkým, ktorý nás neustále podporovali“, uviedla šťastná Alexandra Oškrdová.

Foto: Martin Naňo

Novou posilou v skončenom ročníku, ktorá prišla k nám na striedavý štart z FTC Fiľakovo je juniorská reprezentantka Slovenska Denisa Uhrinová. Bola tiež členkou kádra junioriek Slovenska, ktoré sa na prelome augusta a septembra 2022 predstavilo na MS v Poľsku pod vedením hlavného trénera Dušana Ďuríčka a jeho asistenta Štefana Rajčana.

Hráčka najskôr ozrejmila, ako sa spoznala s trénermi Harvardu a ako sa zrealizovala dohoda o jej štarte za klub: „Dušana a Štefana som spoznala ešte v roku 2018 vo výbere „repre“ starších žiačok, kedy sme na turnaji získali 1. miesto. Oni boli asistentmi hlavného trénera Hýleka. Ešte počas toho, ako bolo Partizánske v prvej lige, mi Dušan vravel, že pokiaľ postúpia do extraligy, bol by rád, keby idem hrať do Harvardu. Už vtedy som mu povedala, že s tým nebudem mať problém a veľmi rada pôjdem. Na to sa môj tréner vo Fiľakove dohodol s Dušanom a ja som už len podpísala papiere o striedavom štarte.“

Ofenzívna obrankyňa si postupne navykala na náročný program v dvoch súťažiach. Počas základnej časti a nadstavby si zvykala na nový tím a na rýchlejšiu i náročnejšiu ligu. Jej talent sa naplno prejavil v play off. Každým zápasom jej výkon gradoval. Pamätnými sú hlavne dva góly. Prvý v štvrtom zápase semifinále, keď gólom na 7:5 vliala potrebný pokoj na hokejky spoluhráčok. Druhý zásah strelila v rozhodujúcom finále a naštartovala cestu za vytúženým titulom.

„Osobne si myslím, že zlom nastal zvládnutou sériou s Pruským. Boli favoritky a nám sa ich podarilo poraziť. Už vtedy som vedela, že nás nič nezlomí. A gól v poslednom dueli sezóny znamenal pre mňa strašne veľa. Vedela som, že už viac zápasov nebude a každý gól bude dôležitý“, výstižne povedala Denisa Uhrinová.

Foto: Michal Tarabík / Floorball Frames

Základom každého úspechu vo florbale a tiež v iných kolektívnych športoch je kvalitný a spoľahlivý brankár. Športová história to neustále potvrdzuje. Spomeňme slová Jána Filca, trénera majstrov sveta v hokeji 2002, ktoré vyslovil pred štvrťfinále s Kanadou: „Pomôžte Lašákovi (poz. brankár), on vám to určite vráti, poďme všetci dozadu, vpredu potom čosi vyjde.“ A ono to veru vyšlo, veď vieme ako... .

Skvelý brankár = polovica úspechu. V klube ich máme hneď dve. Ako prvú spomenieme Nikolu Plevkovú, ktorá háji bránku Harvardu už 8 rokov. Uviedla nám, že prvý kontakt s florbalom mala na základnej škole. A keď si vyskúšala aj rolu brankárky, zistila, že toto musí robiť. Predtým skúšala aj volejbal, no predsa hájenie florbalovej svätyne jej prirástlo k srdcu. Následne to skúsila aj v Harvarde. Už vtedy začala vnímať Štefana Rajčana ako svoj veľký brankársky vzor, keď ešte aktívne hrával. V súčasnosti už je aj jej trénerom.

Prvú medailu z MSR získala u starších žiačok a mala strieborný lesk. Extraligu si zahrala aj v premiérovej sezóne Harvardu v ročníku 2019/2020, kedy vytvorila brankársku dvojicu s Petrou Hačkovou. V sezóne 2021/2022 bola kľúčovou hráčkou vo finále 1. ligy a úspešnej baráže o extraligu. Pred štartom novej sezóny si splnila ďalší sen účasťou na spomínaných MS junioriek v Poľsku.

Samotná Nikol nám z tohto obdobia ozrejmila dva svoje životné zápasy:„ Prvý zápas sa viaže k rozhodujúcemu finále prvej ligy, ktoré sme vyhrali až na nájazdy. Mne sa dokonca podarilo všetky vychytať. Doteraz si živo pamätám, ako po rozhodujúcom nájazde „Pišta“ celý šťastný bežal cez celé ihrisko za mnou. Obaja sme nechápali, ako ma dokázal tak vyburcovať. Druhý zápas sa odohral na MS junioriek 2022 proti Švédkam. Do zápasu som zasiahla na posledných desať minút 3. tretiny s cieľom nepustiť gól. Trému som veľmi nepociťovala, hoci adrenalín zohral svoju rolu. Skôr som sa tešila, že si môžem zachytať proti tímu, akým je Švédsko. Bola som veľmi šťastná, že som nakoniec neinkasovala.“

Svoje doterajšie úspechy vyšperkovala brankárka ziskom slovenského titulu. V sezóne už spolupracovala s novou brankárskou kolegyňou Radkou Mládenkovou, čo sú neoceniteľné skúsenosti. Hoci v posledných zápasoch dostala prednosť Radka, predsa ma aj Nikol veľký podiel na triumfe. Spomeňme si na prvý sezónny zápas doma proti Nitre. Za stavu 3:5  v neprospech Harvardu prišla v polovici zápasu do bránky Nikol a zatiahla na nej roletu. Dievčatá nakoniec vyhrali 11:5. V tak vyrovnanej sezóne, akou bola tohtoročná, má každá výhra cenu zlata. Keď sa pozrieme na konečnú tabuľku po základnej časti a nadstavbe, zistíme, že aj táto výhra nám zabezpečila 3. miesto, čo nám umožnilo hrať rozhodujúce finále doma. 

„Vyhrať dve ligy za dve sezóny, to sa len tak nevidí. Sú to neopísateľné emócie a ešte kdesi vnútri stále oslavujem. Na minulú a už aj túto sezónu veľmi rada spomínam. Nikto nečakal, že sa po roku znova ocitneme vo finále. Bol to sen, ktorý sa stal skutočnosťou. Aj keď nie vždy počas sezóny to vyzeralo, že by sme mali byť vo finále, ale ako tím sme si to vybojovali a ukázali sme ľuďom, že hráme srdiečkom“, zhodnotila sezónu Nikol Plevková.

Foto: Timotej Klenovič

Na záver si predstavíme tú, ktorá hneď od začiatku rozdúchavala sen o titule, až svojim príkladom a túžbou „nakazila“ celú kabínu. Radka Mládenková prestupom do Harvardu ukázala, že má rada výzvy. Vôbec jej nevadilo, že prichádza k nováčikovi ligy. Určite sa na nás Radka nenahnevá (smiech), keď povieme, že nejak takto samú seba a spoluhráčky motivuje: „Každý je len z mäsa a kostí, s každým sa dá hrať a každého sa dá aj poraziť. Len treba riadne makať a mať to nastavene aj v hlavách.“

V tomto roku Radka pridala tretí majstrovský titul (predtým Sabinov a Žilina). V zbierka má ešte štyri striebra a dva bronzy. Automaticky už platí, kde sa Radka objaví, tam sa úspech dostaví. Titul získala v troch rôznych tímoch, čo poukazuje na jej nesporné kvality. Nie je prekvapením, že aj v tomto roku potvrdila status najlepšej brankárky ligy a reprezentácie, čo aj záverečný Galavečer florbalovej sezóny potvrdil. Jej posezónne slová hovoria jasnou rečou a myslíme, že už niet čo k nim dodať. Treba si ich len vychutnať a začať sa pomaly tešiť na nový ročník. Veď čoskoro opäť halou zaznie: „Harvard, poďme do toho!“

Foto: súkromný album -  najvernejší fanúšikovia našej Radky

„Dámy a páni, poprosím ešte raz potlesk pre tento tím, ktorý napísal jeden krásny príbeh a navždy sa zapísal do histórie slovenského ženského florbalu. Celá sezóna bola pre mňa jeden krásny zážitok zakončený ziskom zlatej medaile a titulu slovenských majsteriek. Som hrdá na svoje spoluhráčky a trénerov, pretože aj napriek všetkým prekážkam sme to dokázali ustáť a spoločne si splniť sen. To o čo sa iné tímy snažia roky, sa nám podarilo hneď v prvej sezóne. Jej priebeh nebol až taký ružový ako možno na prvý pohľad vyzeral. Dnes mi však doma visí zlatá medaila. Je to predmet, ktorý mi vždy pripomenie jednu z najnáročnejších ciest, aké som kedy musela prejsť. Tých hodnotení celej sezóny sme už čítali dosť. Ja by som len chcela ešte raz poďakovať celej Harvard rodine. Nielen trénerom a spoluhráčkam, ale aj množstvu ďalších ľudí, ktorí sa o nás starali a robili maximum, aby sme mali výborne podmienky a mohli sa naozaj sústrediť len na svoje výkony. Záverečné poďakovanie patrí všetkým našim fanúšikom - ste skvelí! Za celú svoju kariéru som ešte nezažila na extraligových zápasoch takú atmosféru ako práve v tomto klube. Vaša forma gradovala tak ako aj tá naša - ĎAKUJEME!“, uviedla Radka Mládenková